Natiahli sme si boty turistyčne a odšliapli si to na Bahnhof. Odtiaľ vláčikom rovno pod Pilatus a potom ako vytrénovaní bergštajgeri pekne hore zubačkou. Bola zato poriadne zubatá, poviem vám. A tuším najstrmšia na svete či čo. Cesta trvala pekne vyše pol hodiny. Na kopci nás okrem šikmookých fotoaparátnikov, švajciarskych dôchodcov a amerických hamburgeristov čakalo aj nádherné počasie. Spravili sme krásne fotky, ktoré už onedlho uvidíte, sľubujem.
Vrchol Pilatusu je rozčesnutý na dve časti., ktoré od seba delí asi 40 minút. Navštívili sme obe. Plus sme sa opálili, plus sme si dali kafčo, plus sme sa pokochali...a napokon sme začali hútať nad cestou curik. Na výber bola zubačka a lanovka. Rozhodli sme sa, že to skúsime peši. Mapy nemajíce, vybrali sme sa dolu po turistickej značke. Červenej. 55%, hrdinsky zatínavšie zuby, ticho trpela bolesťou kolena. Myšlienka na utrpenie blízkej a zverenej osoby ma trochu rušila pri obdivovaní nádhernej scenérie, no ako pravý gentleman som to nedal na sebe znať ni zvraštením bŕv, tým menej strepaním jej dolu kopcom. Dolu kopcom to však s nami išlo tak či tak. Terén sa menil zo skalnatého na náročný a neskôr na takmer neschodný. Slnko nám občas pokynulo v štýle "ale takoj sa stade practe lebo ja o chvíľu zaleziem", my sme si však urputne razili cestu údajne trojhodinovou štrekou. Len máloktoré rázcestíčko bolo vyznačené šípkami, no o to hojnejšie boli značky rozmiestnené tam, kde sa z cesty odbočiť aj tak nedalo. Logika jak sviňa. Úplný paradox nás čakal asi na polceste - minuli sme značku, oznamujúcu, že o 1:55 hod. nás čaká cieľová stanica...no o ďalších 15 minút rezkej chôdze značka hrdo hlásila 2 hodiny do cieľa. To už som mal chuť aby mi všetci Švajciari vyliezli na hrb...hoci napokon to zrealizovala len jedna Slovenka. Aspoň že tá najkrajšia.
Ako sa vraví, keď je najhoršie, vtedy sa veci ešte viac dodrbú. My sme boli tisíc kilometrov od domova bez baterky, s boľavou nohou, v neznámom teréne a slnko pomaly ale veľmi sebaisto predlžovalo tiene okolitých drevnatých velikánov. Bol som preto pokojný, tu sa už fakt nemalo čo dodrbať. Preto som viacmenej zo srandy zamával na nejaké okoloiduvšie auto (to bolo už potom, čo sme z pásma vysokohorskej vegetácie prešli do pásma cesty). Auto zastavilo a ja som mal možnosť využiť svoju vycibrenú nemčinu...a to som z nej mal sólovú dvojku. Z auta vystúpil postarší ujko. Bral som to ako záber, preto som teraz potreboval zaseknúť, prešiel som teda do angličtiny, kde som predsa len o čosi plynnatejší. Ujec na mňa avšak vychrlil pár nezrozumiteľných zvukov, kde som dešifroval akurát tak "dojč". Aha, jasné, zjavne sa na mne baví... Zabrúsil som teda späť do krajiny derdídas a vybavil som nám odvoz. Holt majú to ťažké - videl som, že mu to nie je práve po srsti, no vrodená slušnosť voči zúfalej drzosti proste nemá šancu. To k nám už aspoň prišla 55%, tak snáď ujo začal svoje rozhodnutie ľutovať o čosi menej.
Okej, skrátim to - ujo s tetou nás doviezli kam sme chceli, cestou dokonca párkrát na chvíľu prerušili tú svoju hatlaninu a zrozumiteľnou nemčinou nám oznámili, že poznajú slovenských hokejistov a české pivo. Naša teraz už mutuálna a extrémne zlatá kamoška Peťa po nás prišla aj s Dinom, no a tak sme teda zdraví došli domov. Jupí. Pointa opäť nebude, len také malé zhrnutie: tie švajciarske kopce sa fakt oplatí vidieť. Obávam sa, že my tú ich infraštruktúru nedobehneme nikdy. Jo a detičky, učte sa cudzie jazyky, aj tie čo z celej duše neznášate - raz sa vám môžu strašne hodiť. Jo a ľudkovia - ak by vás na Slovensku zastavil taký dedko v otlčenom zelenom gaziku a veľmi nezrozumiteľnou akoženemčinou by vás o niečo prosil, pomôžte mu prosím. Môžete mi to potom pripísať na účet.
