reklama

Operovať prepážku? Nevidím v tom prekážku

Už som tuším spomínal, že okrem množstva iných defektov, ktorými ma príroda obdarila, holdujem aj problémom s dýchaním. Len čo sa trochu ochladí, bezpečne ma spoznáte podľa lapania po dychu, starootcovskej plátennej vreckovky a najmä charakteristického pľutia. Ja viem, ja viem, fúúúúúj, hanba... ale tak budem ten sajrajt hltať? Nech je ako chce, rozhodol som sa, že by bolo načase s tým niečo urobiť. Ako decku mi 2x vybrali nosné mandle, otorynolaringického oddelenia sa teda nebojím. I tak som sa jedného decembrového dňa vybral do nemocnice...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (83)

Máti pozná tetu primárku, tak rovno za ňou. Tá mi miesto pozdravu vopchala do rypáka nejaký stredoveký inkvizičný nástroj a potiahla...cítil som sa ako ryba na háčiku...a pritom ševelila nejaké latinské zaklínadlo... Jediné, čo som v tej chvíli pochopil bolo to, že ten semester latiny si môžem strčiť za klobúk. Na moje naliehanie mi však svoj ortieľ preložila do slovenčiny - opália mi sliznicu a niečo spravia s prepážkou. Hneď mi to bolo jasné, veď komu by nebolo... Teta primárka ma zavolala k sestričke, ktorá sa ma opýtala, kedy mi vyhovuje, aby mi zákrok urobili. Bolo už dosť neskoro, tak som ich nechcel zdržiavať...na druhý deň som čosi mal, tak som nevinným hláskom pípol: „Najviac by mi to vyhovovalo pozajtra."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Áno, áno, ja viem... ale pochopte, že predtým ma ešte nikdy neoperovali a ja som si úpravu nosovej prepážky predstavoval asi ako ťahanie zuba. Teraz to už viem - človek musí absolvovať množstvo lekárskych vyšetrení a vybaviť si kadejaké papiere - vtedy som však o tom nemal ani šajn. Až hurónsky rehot všetkých lekárov okolo ma prebudil z mojej detskej naivity. „Na tento zákrok sa čaká aspoň rok a on chce pozajtra! On asi nikdy nepočul o predoperačnom! Keď bude mať veľké šťastie, príde na rad už o pol roka!" No... všetci čo ste vedeli sa pokojne rehocte tiež, a tí čo ste nevedeli, aspoň som vás niečo naučil...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledovala teda odysea po všemožných doktoroch za účelom získania potvrdení o tom, že som schopný podrobiť sa operácii. Tu sa ukázalo že byť notoricky zdravý má aj svoje nevýhody - naposledy som videl ešte svoju detskú lekárku, netušil som, kde sedí moja „nová" doktorka, ku ktorej už niekoľko rokov patrím. Ešte väčšia prdel bola keď som zistil, že o mne ani len netuší, slušne povedané, že sa moja karta vyparila vo vzduchoprázdne. Tak som len nahlásil, že som absolvoval všetky očkovania (veď hej, asi...možno..snáď...čo ja viem?), netrpím žiadnymi zdravotnými ťažkosťami (kolónku „občasné zatmenie srdca a zdravého rozumu" tam nemali) a moja nová karta bola na svete. Potom som ešte „išiel tam, zaniesol moč hentam, nechal si poklepkať po kolienku, zmerať pulz, é-ká-gé, ká-gé-bé a er-vé-há-pé, odovzdal krv, vyplazil jazyk..." až som konečne mal všetky bumážky a prišiel deň nástupu do nemocnice. Keď mi ako päťročnému po druhýkrát ťahali mandle, mama mi sľúbila, že keď nebudem plakať, dostanem nové autíčko... dodnes ho mám... Teraz som žiadnu motiváciu neplakať nemal...akurát filmy s Clintom Eastwoodom, ktorý nikdy... naozaj NIKDY neplače. Aj keď...v žiadnom filme mu neopaľovali sliznicu a nesekali do prepážky!!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na príjme som odovzdal svoje veci a navigovali ma na ORL-ko. Tam som nafasoval posteľ vedľa jedného veľmi zábavného týpka a sľúbili mi, že zajtra bude môj veľký deň. Ešte ma prišiel pozrieť doktor, ktorému bude cťou babrať sa v mojom rypáku - vysvetlil mi zhruba čo a ako, takže keby uprostred operácie zabudol ako na to, stačilo ma zobudiť a ja by som ho mohol navigovať. Ráno po mňa prišla taká milá teta, dala mi nejakú tabletku, kázala mi vyzliecť sa (nie, nie, vy prasáci!!), sestričkám som odovzdal mobil aj doklady, a už som bol vezený kamsi. Cestou sa mi samozrejme vybavili všetky príhody, ktorými ma strašili kamaráti, všetky odstrašujúce prípady, o ktorých som čítal na nete...srdce mi začalo biť tak, že kadenciu by mu mohol závidieť aj samopal vzor 24. Prišli sme na prestupovaciu stanicu, kde ma od dobráckej tety prebrala ďalšia teta... tam som cez otvor v stene preliezol na druhé lôžko...až som zakotvil v predoperačnej sále. Od nervozity som sa triasol asi tak, akoby sa moje rachitické telíčko snažilo tancovať čardáš. Išlo o jasné víťazstvo ducha nad hmotou - všetky tie milióny buniek, z ktorých sa skladám, chceli zdrhnúť a len moja chrabrá myseľ ich držala na mieste (kecám - zdrhol by som, ale vedel som, že by ma aj tak chytili). Vtedy sa nado mnou sklonila nádherná sestrička... teda, kvôli rúškam som z nej videl len oči, ale mala ich nádherné... a do žily mi pichla anestéziu. Zatvoril som oči...zase ich otvoril, dúfajúc, že už je po operácii... zase ich zatvoril...otvoril... zase, a zase... a napadlo mi, že mi určite dali slabú dávku, že ma už-už začnú rezať a pritom som ešte pri vedomí. Otvoril som ústa, že to niekomu poviem, nadýchol som sa a...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

...a zistil som, že ležím medzi kadejako zafačovanými spiacimi neznámymi ľuďmi a nemôžem dýchať nosom...no ale keďže to som nevedel už pár rokov, nebolo mi to nejak príliš divné. Až o chvíľu mi došlo, že je po tom - úspešne som prežil operačný zákrok!! Jupí...no, neviete si predstaviť ten pocit. O nejakú polhoďku ma dobrosrdečná teta doviezla na izbu, kde ma môj potreštený spolubývajúci veľmi žoviálne privítal a ihneď by ma zobral dolu na cigu, akurát že sestrička nepustila ani jeho (aj tak zdrhol), ani mňa, a navyše ani nefajčím. Tak som si vypýtal mobil, aby som rodine zvestoval, že žijem...hm, mobil som nedostal „lebo doktor zakázal"...dostal som ho až o polhodinu, tak som ihneď svetu dal na známosť, že najväčší syn československého národa je ešte vždy medzi nami... Celý nadšený z toho, že ešte vždy dýcham tento vzduch (aj keď nie nosom) som sa navyše hneď zaškeril do foťáku mobilu (jedna z tých fotiek kedysi zdobila môj blog, ale potom som ju na naliehanie ľudí bez estetického cítenia nahradil tou ozubenou).

Pretože nie každému z vás už bolo dopriate absolvovať podobný zákrok, skúsim vám opísať pooperačný stav: po operácii mi nič nebolo, nič ma nebolelo, bol som úplne fit. Rypák mi zaberal asi polovicu tváre, mal som v ňom totiž napchaté tampóny, a zdola som ho mal podlepený leukoplastom, ktorý tie krvou nasiaknuté tampóny držal vnútri. Celé to vytváralo hermetickú bariéru, ktorá neprepustila ani molekulu vzduchu. a to bol jediný problém celej operácie. Jasné, dýchať ústami nie je problém, ale len si pritom skúste kompletne zapchať nos - každé preglgnutie cítite v ušiach a už po 10 minútach vás kvalitne bolí hlava. Cez noc som sa preto veľmi nevyspal a na vizite som si pred doktormi skoro kľakol, len nech mi tie poondiate tampóny vyberú. Našťastie ma už o chvíľku zavolali bokom a... a začalo sa ozajstné kúzelnícke predstavenie. Doktor mi z rypáka vytiahol asi 50 metrov tampónov, úplne ako keď si kúzelník vyťahuje z ucha tie vlajočky či čo to je. Na druhý deň mi vybrali zvyšné (!!!) tampóny a poslali ma domov s tým, že o týždeň prídem vybrať fóliu. Noštek sa mi medzitým zahojil a okrem iného som si uvedomil veľmi zaujímavú skutočnosť - už viac nie som chlapom!!! Teda, ja som nikdy nejaký extra chlap nebol, ale teraz som prišiel o posledný mužný rys mojej osobnosti - pri opaľovaní sliznice ma doktor pripravil aj o chlpy v nose!!! No katastrofa...

O týždeň som sa vrátil na vyberanie fólie. Pristavím sa pri tom preto, že ma vopred varovali, že ide o neuveriteľnú bolesť, pri ktorej už onakvejší chlapi omdleli... Ide vlastne o to, že vám pri operácii vystužia prepážku dvomi kusmi plastu s rozmermi cca 60 x 20 x 1 mm. No a čo počas operácie išlo dnu, musí teraz von... Nebolo to zďaleka až také strašné, keď som to zvládol ja, zvládne to každý. Len som sa doktorovi priznal k tomu aký som rád, že keď mi tie vecičky dával DNU, že som nebol pri vedomí...potom som sestričkám odniesol pár čokolád, lebo sa o mňa naozaj veľmi pekne starali, nechal som u nich aj fľašu pre doktora (lebo ten sa predtým veľmi vehementne bránil, lež prešiel som mu cez rozum) a bolo. Po operácii sa mi dýcha o dosť lepšie, hoci k ideálnemu stavu to má ďaleko, rozhodne neľutujem. Ak vás niekoho tento zákrok čaká, nebojte sa - nie je to nič strašné. Netvrdím, že je to tá najpríjemnejšia vec na svete, ale rozhodne sa to dá prežiť. A okrem toho - aspoň budete mať šancu vyzerať tak ohromne ako ja - a za to sa predsa trošku trpieť oplatí, no nie? :)

Peto Spaleny

Peto Spaleny

Bloger 
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  0x

naco sa mam predstavovat... su este tu na blogu ludia, co nepoznaju petaspaleneho? :)) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu