reklama

Happyend

Zavŕšenie trilógie, úspešnejšej než Pán prsteňov :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (41)

Ako som užspomínal, pracovali sme ako umývači okien. Ráno sme prišli do práce, potom smesa pár minút až hodín viezli k domu (čítaj haciende) niektorého z klientova pustili sa do práce. Pracovali sme po dvojiciach, vždy jeden zvnútraa druhý zvonku (v prípade potreby na rebríku) okna, aby sme si navzájomukazovali fľaky na strane toho druhého. Super práca na čerstvom vzduchu, navyšeju ocenili aj rodičia po mojom návrate – v umývaní okien totiž pokračujem ajdoma. Peťo mi vybavil aj robotu umývača riadu vo „svojej“ reštike (každýamerický milionár začínal ako umývač riadu), čo bolo super, pretože som okremplatu fasoval aj jedlo (kto pozná moje kuchárske „umenie“, vie, že to pre mňabolo na nezaplatenie). Tu som bol denne v kontakte najmä s majiteľom,šéfkuchárom a skvelým človekom v jednej osobe Jeanom-Louisom,a druhým kuchárom, rodeným Amíkom, Freddiem, ktorý mi spočiatku nebolpríliš sympatický, no stačilo pár posedení pri pivečku, aby sa z nás stalidobrí kamoši. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vďaka svojejpráci umývača okien som sa každý deň stretával s novými a novýmiAmíkmi (klienti) a vždy znova a znova som odpovedal na tie istéotázky, s ktorými sa zrejme stretol každý, kto bol v Amerike: „Nie,Slovensko nie je v Juhoslávii ani v Sovietskom Zväze a skutočnenikdy nepatrilo k žiadnej z týchto krajín,“ „Nie, vojnu sme skutočneuž pekných pár desaťročí nemali,“ „Áno, viem čo je to televízor, telefóna môjho brata koňa sestry pes už dokonca videl aj mikrovlnku.“ Ono tievtipy o geografických znalostiach Američanov sa na čomsi zakladajú, veďasi 20-ročná vnučka našich domácich si vážne myslela, že „Čekoslovakia“ ležív Afrike (boli sme opálení) a keď sme jej vysvetlili, že nie, žev Európe, nezdalo sa, že vie, aký je medzi nimi rozdiel. To, že nepoznalinaše hlavné mesto či geopolitické súvislosti mi nikdy nevadilo, veď aj väčšinaSlovákov by podľa mňa mala problém vymenovať hlavné mestá jednotlivých štátovUSA (ja teda určite), no nebol som ani príliš nadšený, keď nás prezjednodušenie volali „Russkies“ (Rusáci)...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náš život sadostal do vyjazdených koľají – ráno odchod do práce a poobede vždy jedenz nás (Peťo alebo ja) nastúpil do šichty v reštike. Keď som malvoľno, sadol som na jeden z desiatky asi storočných bajkov, hodených za domom(keď som sa tam o rok vrátil, ležali na tom istom mieste v rovnakomstave, len o jednu sezónu hrdzavejšie) a zašiel sa očľapkaťv Atlantiku, alebo do knižnice poslať mailík domov. V poloviciaugusta však bolo roboty čoraz menej, až nám Charles oznámil, že nás viacnepotrebuje. To znamenalo stratu príjmu, ubytka a auta. Dohodli sme sateda s Welshovcami, že u nich ostaneme bývať, no budeme si ubytkoplatiť sami, a našli si prácu v supermarkete, kde sme predávaliryby... zase pohoda. Plat však nebol najlepší, preto sme privítali pomoc Jeana-Louisa– ktorý nám vybavil lepšie platenú robotu v neďalekej továrni naspracovanie plodov mora. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Peťo malmedzinárodný vodičák, stal sa z neho teda vodič nákladiaku, ktorýmzásoboval okolité reštiky čerstvými rybami, mušľami a homármi, noa ja som bol také dievča pre všetko – ráno som pomocou akéhosi holiacehostrojčeka zbavil pár rybičiek šupín, vyberal som z treščích filietčervíkov (nepýtajte sa ma na podrobnosti, pár ľudí už kvôli tomu prestalo jesťtresky), vozil som náklad (a keď sa nikto nepozeral tak aj seba) na elektrickomvozíku na palety, hádzal ľad kade-tade, a keď nebolo čo robiť, tak somchytil nejakú metlu a tváril sa, že upratujem. Tu v diskusiách to nieje moc vidieť, no mám dosť nekonfliktnú povahu a viem vychádzať skoros každým, preto som sa veľmi rýchlo skamarátil so všetkými robošmi.Pracovalo tam fakt skvelé panoptikum postavičiek: Filozof s nožom Tommy,Teplý Tom, Kníšuci sa Bach, Feťák Billy či Čudák Ken. Najviac zo všetkých všakvynikal manažér Arthur.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dodnes sompresvedčený o tom, že tento fúzkatý päťdesiatnik musel hneď po narodení spadnúťdo hrnca s kávou – len málokedy som ho videl robiť menej ako 3 robotynaraz. Skúste si predstaviť Woodyho Allena v trochu vyššom vydaní, no ešteštíhlejšieho, ktorý sa od rána do večera nervózne obzerá doľava-doprava, čo byešte mohol urobiť. Arthur mohol mať maximálne 70 kíl (pri vyše 180tichcentimetroch), no pri viacerých príležitostiach som mal možnosť presvedčiť sao jeho nadľudskej sile – v pohode dvíhal veci, s ktorými mali čorobiť aj dvaja chlapi a keď sa nasral, čo bolo veľmi často, zodvihol ešteviac. Chlapi si z neho vždy robili srandu a veľmi často po sebeziapali, nadávali si, tvárili sa, že saidú navzájom pozabíjať (poza Arthurov chrbát však na seba žmurkali)a Tommy pritom hrozivo mával svojím ako britva ostrým filetovacím nožom.Arthur bol z toho vždy na větvi, snažil sa ich upokojiť, no vždy toskončilo tak, že s nadávkami vypadol z haly a miesto troch robôtnaraz sa pustil do šiestich. Upokojil sa vždy až na konci šichty (keď už bolojasné, že aj dnes všetko stihneme a ani dnes nepríde apokalypsa)a občas dokonca pôsobil aj ako normálny človek. V takejto chvíľke sama raz opýtal, odkiaľ som... tak som opäť zopakoval že zo Slovakie a chcelsom pokračovať poučkou o Čekoslovakii... keď vtom mi tento cholerickýmanažér továrne na spracovanie rýb na americkom vidieku povedal, že vie,kde leží Slovensko, že tam, kde kedysi ležala Veľká Morava... Som veľmi rád, žetam neboli bezpečnostné kamery, lebo v tej chvíli som musel vystrúhať veľmiprekvapený ksicht. Ukázalo sa, že sa Arthur zaujímal o dejiny a učilho ruský učiteľ, dokonca vedel povedať “ľad“ a „sukin syn.“ Dosť ho potešilo,keď som mu povedal, že aj u nás sa tieto slová povedia rovnako (len nie„ľod“ ale „ľad“, ale to je fuk). Keď mal dobrú náladu, tak túto svoju znalosťvyužíval v spojení so mnou... nie, nevolal ma „ľad“ :)

No a prišielkoniec septembra, so všetkými som sa teda rozlúčil, sadol na bus do New Yorku,zvítal sa so sestrou, spoločne sme sadli na lietadlo (od útoku na WTC prešlilen 3 týždne, nožík bol teda na samom dne batoha) a šťastlivo sa dopravilido Starého sveta. Keď som si na letisku vo Viedni vzal batoh a kartónovúškatuľu s gitarou, ktorú som si Amerike kúpil (to som ešte trpel mylnou predstavou o tom, že sa dáhrať na hudobný nástroj aj bez hudobného sluchu a zmyslu pre hudbu)a zamieril k východu, do cesty sa mi postavil asi dvojmetrový rakúskycolník a opýtal sa ma, čo je v tej škatuli. Povedal som mu že gitara,no to ho veľmi nepresvedčilo, chcel, aby som ju otvoril... čo ma dosť naštvalo,nemal som chuť potrhať lepiace pásky a ďalej cestovať s otvorenouškatuľou, lenže biť som sa s ním nechcel, za opaskom mal pištoľ (a asio 50 kg viac svalov, ale to je detail) a za chrbtom kamarátov sosamopalmi. Už-už som sa neochotne chystal jeho pokyn splniť, keď sa ma vtomopýtal, kam cestujem... na to som mu nasrato odpovedal že rovno domov na Slovenskoa že v Rakúsku nechcem ostať ani o minútu dlhšie, než to budenutné (3 mesiace som nebol doma). Poliš si zrejme povedal, že aj keď tam mámnejakú zbraň hromadného ničenia, Rakúsko je v bezpečí, a nechal maísť. Na autobusovej stanici v Bratislave (ahoj Zuzka a Maťka) nás chleboma soľou privítali veľmi prívetiví veksláci, ktorí nás obstali ako supia tvárili sa, že ak si u nich nezmeníme naše ťažko zarobené dolárikyv ich supervýhodnom kurze, nepustia nás ďalej... no napokon sa námpodarilo zdolať aj túto prekážku a nasadnúť na vlak, v ktorom smestrávili ďalších 6 hodín (teda toľko, koľko trval let z NY do Frankfurtu).Naše dobrodružstvo končí tam, kde začalo, na najkrajšej vlakovej stanici nasvete. No už o 9 mesiacov sme na nej (v doplnenej zostave) stáliznova, a chystali sa na triumfálny návrat do Krajiny neobmedzenýchmožností...

Peto Spaleny

Peto Spaleny

Bloger 
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  0x

naco sa mam predstavovat... su este tu na blogu ludia, co nepoznaju petaspaleneho? :)) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu