Už dávnejšie sme sa rozhodli, že sa vyberieme mrknúť Dolomity. No a chvíľku si poležať pri mori tiež nie je zlé. Vďaka tomu, že nám štát venoval týždeň s dvomi štátnymi sviatkami, bolo rozhodnuté - berieme zvyšné tri dni voľna, v piatok po práci vyrazíme a do ďalšej nedele budeme intenzívne relaxovať. Plán sa vykryštalizoval rýchlo - najprv talianske Alpy a o pár dní nato presun do Chorvátska. Autom. Novým. Chorvátsko poriešime na blind, to nebude problém...takže je potrebné splašiť ubytko v Itálii. Na nete som našiel len stránky v taliančine, no s pomocou slovníka a sedliackeho rozumu sa mi zakrátko podarilo nájsť lacné ubytko v Dolomitoch. Kufre zbalila najdrahšia, ja som akurát tak natankoval plnú, no a ide sa na vec. Teda do Talianska.
V piatok sme ešte išli do práce, najdôležitejším bol pre nás čas - potrebovali sme sa čo najrýchlejšie presunúť čosi vyše 1000 kilometrov na západ. „Okej, odídeme teda o dvanástej a čosi pred polnocou sme na mieste". Chlapíkovi v penzióne som napísal že prídeme okolo polnoci, ten mi lámanou angličtinou odpísal že OK...a bolo. Samozrejme, z práce sme sa vyhrabali až okolo pol druhej. No nič, to dobehneme...
Konečne sme sa dostali z roboty, prešli sme už skoro kilometer...už som sa v duchu štveral po alpských končiaroch a slnil na chorvátskej pláži, keď tu...dostal som poriadnu pecku! Najprv som si myslel, že mi niečo preletelo cez predné sklo, alebo že mi najdrahšia z nejakého dôvodu jednu vyťala, no chyba lávky - normálne mi priamo na nose praskli slnečné okuliare! Svine osemeurové! Kašlať na okuliare, no museli sme zakúpiť náhradu, ergo ďalšie zdržanie. No nič, to dobehneme...
Ako správni patrioti sme sa rozhodli pre cestu cez Slovensko...reku keď už nejaký ten rok máme diaľnicu z KE do BA, tak to bude brnkačka. Hej...až kým sme došli k Vrútkam. Tam zápcha jak svinka. Išlo sa krokom...no hrôza. Ďalších 40 stratených minút. No čo, tí v opačnom smere na tom boli ešte horšie, podľa mňa tam stoja ešte dnes. Nuž, to bude problém dohnať...
Zvyšok cesty Slovenskom OK, Rakúsko v pohode zbehlo a nastúpilo Taliansko. Najprv diaľnica, tunely, diaľnica, tunely, diaľnica...potom koniec diaľnice a ujo s plácačkou. Nie, anglicky nevie. Že chce vidieť „dokumenta a la mákina". Hm, ta asi papiere od mašiny...čo už iné by asi policajt chcel. O chvíľu vrátil a asi nám povedal aby sme pokračovali v ceste, no pretože sme mu nerozumeli, pokračovali sme v ceste. Tá sa hadila a kľukatila, no a pretože bolo okolo polnoci, veľa sme toho okolo seba nevideli. Prechádzali sme cez množstvo dedín a mestečiek, ktoré všetky mali jednu spoločnú črtu - v každej bola aspoň jedna benzínka. A tak teda nie za siedmimi horami a siedmimi dolami, ale za desiatimi dedinami a desiatimi benzínkami...bola jedenásta dedina a jedenásta benzínka. A na nej stál...nik iný než ďalší ujo s plácačkou. Ja neviem, asi mám veľmi zločinecký ksicht či čo. Ten už chcel dokumenta a la mákina i a la ragazza. Chcel som mu vysvetliť že je to v poriadku, že už ma skontroloval kolega, no ale tak vysvetľujte to niekomu, s kým sa nedohovoríte. Takže som mu zase odovzdal všetky papiere aj s pasmi a nechal som ho prechádzať sa s vysielačkou, do ktorej odriekal magické zaklínadlo - quatro, quatro, tre... No a keď mu niekto na druhej strane povedal, že auto s takouto ešpézetkou fakticky vlastní človek s mojou prezývkou, po asi dvadsiatich minútach som konečne dostal moje vytúžené papiere späť. Musím sa však priznať, že sa ešte vždy potme bojím sám chodiť na pumpu...
Ďalej sme si to šinuli cestou posiatou zákrutami, keď zrazu moje GPSko ukázalo odbočku. A nie hocijakú. Myslel som si, že sa zbláznilo - uvidel som na ňom to isté čo kedysi na biológii keď sme preberali tráviacu sústavu človeka - neuveriteľné 180tky nasekané v pravidelných intervaloch. To všetko čosi po druhej nad ránom po 12tich hodinách šoférovania. Navyše do extra prudkého kopca. No proste paráda. Cesta hore do dedinky mi teda dala zabrať. Vtedy som si uvedomil pár vecí: v Taliansku zrejme existuje nejaký zákon, ktorý každému občanovi prikazuje vlastniť aspoň jeden Fiat; v talianskych dedinkách neexistuje miesto na parkovanie; no a napokon, Talianom to nevadí, sú MAJSTRI v parkovaní. Jo a ešte čosi - uvedomil som si, že o pol tretej asi majiteľa penziónu budiť nebudem... A tiež že ani mladí Taliani, ktorý chodia domov pred treťou, tiež nevedia anglicky. A že v Taliansku sú asi strašne pohádaní katolíci s protestantmi - ako inakšie si viete predstaviť to, že jeden a ten istý kostolný zvon bije každú hodinu počet úderov...dvakrát?
Nebudem vás už dlho nudiť - o pár hodín vyšlo slnko a my sme zašli do penziónu vyspať sa. Čakala nás jedna slabšia a dve skvelé túry, prechádzka v Cortina D'Ampezzo, šestnástorák (kecám, nepočítal som, ale mal ich dosť) na ceste pred autom, stopovanie po taliansky a tak podobne. Potom presun dolu na Istriu, kde sme sa venovali veľmi tradičnej prímorskej dovolenke v Chorvátsku, plnej vody, slnka, a čo je najdôležitejšie - nefalšovanej pohody. No a na konci som dokonca zistil, že najdrahšia ma má naozaj rada...predstavte si, splnila mi môj najväčší sen, ba čo môj, najväčší sen každého chlapa (lebo veď ktorý len nesníva o trojke?) - v jednej izbe sme spali 1xblíženec, 1xvodnár a 1xškorpión!!! Nezabudnuteľný zážitok :)
Ak teda idete do Talianska - okrem iného sa naučte pár základných slovíčok po taliansky. Počítajte s nepredvídateľnými zdržaniami. Do Chorvátska pokojne choďte na blind. Pribaľte si dobrého navigátora a tiež prístup „som na dovolenke, nič ma nerozhodí, všetko si užívam". No a hlavne - vypnite mobil, zhlboka dýchajte a nerobte absolútne nič. Presne to sme robili a spokojnosť sa dostavila a pretrvala.
P.S.: Redakcia vám na požiadanie poskytne adresu penziónu v Alpách za 2O Eur/osoba za noc, rovnako ako aj privátu na Istrii za 25 Eur na noc pre dvoch.
